Korzika 2016

Korzika – náš druhý karavanový cieľ. Už pohľadom zo Sardínie roku 2015 sme si ho vysnívali. Vysvedčenie našich dvoch detí – 8 ročnej dcérky a 11 ročného syna – boli vstupenkou na palubu dobrodružstva.

Naša autokaravanová odvaha vzrástla z malého Citroena s jemným menom Tanja na veľký mohutný s názvom Pilote a výškou takmer 3 m, dĺžkou 7,4 metra a šírkou 2,3 metra. Na rôznych nemeckých internetových fórach o dovolenke na Korzike karavanom sú varovania predovšetkým kvôli šírke auta, ktoré sa môže stretnúť s obmedzením želaného plynulého svižného priechodu úzkymi horskými cestami.

Miestami v horách sú cesty ozaj ukrutne úzke, ale dá sa to zvládnuť. Dokonca aj stretnutie s oproti idúcim autobusom sme, síce s privretými očami a po centimetrových posunoch, ale prekonali šťastne.

1.7.2016 popoludní nadšene nakupujeme a bloček je dlhší ako naša dcérka. Keď nám v aute potom znie z rádia Joe Cocker a jeho Summer in the city, hneď sa nám chce čo najskôr ujsť mimo. O 17:30 z Košíc vkĺzneme do Maďarska (Magyar vignetta – diaľničná známka – 36 EUR/mesiac) a tmou sa o polnoci dostávame až na slovinskú hranicu (diaľničná známka – 15 EUR/týž.). Krátky spánok nadšencom a dovolenkovým nedočkavcom úplne postačí, preto hneď po piatej ráno smerujeme k trajektu.

2.7. stíhame odchod z Talianskeho prístavu Livorno o 14:15 aj s kúpou lístka v pokluse (350 EUR Corsica feries). Okolo 19.h. pristávame na prekrásnom ostrove, parkujeme pár kilometrov ďalej v „Camping La Pietra“ – Pietracorbara, Cap Corse a okolo 21.h. testujeme more na vlastnej koži. Večer nám v kempe znie koncert živej hudby a ráno 3.7. skúšame aj bazén a stolný tenis, ktorý dotvára dovolenkový ráz miesta so štyrmi hviezdičkami. Dojem je dokonalý aj napriek zisteniu, že na stromoch žijú zvieratá náramne sa podobajúce našim potkanom. Pozitívom je, že nemajú v úmysle zliezať na zem, ba ani na strechy áut. Sme očarení, no pre istotu zatvárame strešné okná.

Z prístavu Bastia sme sa vydali na sever k výbežku zvanému Cap Corse, kde teraz trávime v pohybe pár dní. Cesta sa vinie pozdĺž mora a ponúka prenádherné scenérie. Na najsevernejšom mieste si robíme pešiu prechádzku k veternému mlynu Moulin Mattei. Kto sem príde, šťastiu sa nevyhne, nakoľko na každom kroku číha nádielka kozích bobkov 🙂
V dedinke Morsiglia si dávame obed z dennej ponuky písanej nekompromisne a jedine vo francúzskom jazyku a zapíjame ho miestnym pivom Pietra. (ak ste z angličtiny zvyknutí, že poison je jed, nemajte obavy, lebo vo francuzštine je poisson ryba :))

4.7. – cestou z útesu zazrieme zvláštnu pláž a keďže sa stmieva, zaparkujeme na mieste, ktoré si svojou jednoduchou kempingovou výbavou (okrem nášľapného WC vlastne nič) vyžaduje len poplatok 7 EUR/noc.

Marine de Giottani je už na západnej časti, čo nám umožní vychutnať si západ slnka na brehu mora.

5.7. Saint Florent – naša zastávka v krásnom mestečku, kde na vstupe láka pláž s jemne ružovými kameňmi najmä dievčatká vo veku okolo 8 rokov. A keďže deťom drobné nenáročné prosby radi plníme, zaparkujeme na odpočívadle a v priezračnej vode medzi rybkami nájdeme pár mušličiek. Schnúc v autokaravane, vypúšťame poludňajšiu prechádzku po historickom meste, ktoré má upútať predovšetkým malou pevnosťou na brehu mora, spozorovateľnou aj voľným okom z okienka karavanu celkom dostatočne. V pálivom slnečnom dni nám je tu najlepšie. Len čo zbadáme za oknom mihnúť sa niečo stojace za obdiv, bočíme na krajnicu a fotíme, pózujeme, skúmame a v sprievodcovi info hľadáme. Tak je to aj s Korzickou púšťou (Désert des Agriates), ktorú míňame od Cap Corse a na chvíľu sa zastavíme aj v mestečku Calvi.

Tešíme sa už do Ďalšieho kempu, ktorý máme vyhliadnutý v mestečku Porto, kde sa plánujeme ešte vykúpať v mori pred odbočkou do hlbín vnútrozemia Korziky. Nepodarí sa nám ubytovať sa v kempoch priamo v Porto, preto sa posúvame pár kilometrov do hornatej krajiny, kde parkujeme v kempe s názvom Funtana al´Ora.

Ten je už v tesnom objatí hôr bez výhľadu na more, ale stíhame sa ešte vykúpať v bazéne, skontrolovať sanitu a rozložiť súkromie. Cítime sa natoľko bezpečne, že odchádzame na spoločenské posedenie vo dvojici do kempovej reštaurácie a deti sa rozhodnú pre vlastný program. K večeri nám pomáha nasať pravú atmosféru aj dvojica mladých miestnych spevákov, ktorí v korzickom jazyku spievajú podmanivé piesne až do neskorej noci. Tu prvý raz počujeme aj pár Čechov – cyklistov.


6.7. Ráno sa ešte raz vykúpeme, zaplatíme, uistíme sa na recepcii, či ideme správnym smerom a priebežne plánujeme cestu. Je kľukatá, úzka, ale v aute hrá hudba alebo rozprávky a vládne pohoda. Motivačne vyberáme na vrchole pri soche Ježiša (Christ Roi) na Col de Vergio prechádzku pre našu Radku s názvom Cascade de Radule k vodopádom. Necelých 50 minút nám stačí k zahliadnutiu 163 ks jašteričiek, ktoré sa nám cestou priebežne objavovali a zaslúžili sa o to, že sme ani nevedeli ako a boli sme v cieli. Teda my – baby sme si za cieľ zvolili malý bufetík zďaleka rozvoniavajúci palacinkami (crêpes) s nutelou, kde sme odvážne počkali chlapov, ktorí trvali na blízkom priblížení sa k vodopádom (jemne krkolomná štveranica po skalách). Na spiatočnej ceste sme jašteričky už ani nerátali, lebo to začalo zaváňať školou.

Hlad sme väčšinou v karavane dokázali zahnať z vlastných zásob, kde zemiaky, cestoviny, zeleninka zo záhradky, tuniak v olivovom oleji a kečup v rôznych variáciách za pár minút všetko vyriešili. Dokonca aj sušené mlieko, múka a vajcia s výsledkom palaciniek vedeli konkurovať „crêpesom“, lebo domáci džemík je vôňa domova :). Samozrejme, že čerstvé pečivo (croissant) a ovocie si radi kúpime z miestnych zdrojov.

Cez hory sa presúvame opatrne, občas si zastavíme na krajnici a kocháme sa skalami, výhľadmi a horami. Veselšie nám je pri prejazde cestou zvanou Scala Di Santa Regina (https://www.youtube.com/watch?v=qkQhfcgUPpI), kde máme občas pocit, že tie skalné previsy nad cestou nám zväčšia vetracie otvory na streche. Podvečer sa dopracujeme po krkolomnom kľučkovaní mestom Corte do kempu „U Sognu“ (http://www.paradisu.info/camping/camping-u-sognu.html ). Na kopci priamo v meste Corte sa týči pevnosť, kam máme namierené hneď po večeri v miestnej reštaurácii (reč aj jedálny lístok len francúzsky). Kým sa však dopracujeme k výberu jedla po názorných ukážkach zvierat „rukami-nohami“, z ktorých pokrm pochádza, stmieva sa a my, hoci sýti, obdivujeme osvetlenú pevnosť už len zdola.

7.7. Pri rozlúčke s kempom nás upozorní šéfka komplexu, že vyšla ráno teplotná výstraha s hodnotou až do 42°C, tak aby sme sa deťmi veľmi nepohybovali nechránení po slnku. Milé. Tak si vyberáme nenáročnú prechádzku prírodou zasa k vodopádom, tentoraz Cascades des Anglais, kde sa dokonca aj vykúpeme. Popoludňajší cieľ je hlavné mesto Ajaccio, kde od prístavu naprieč mestom naháňame „tú pravú sochu Napoleona“, ale ani jedna sa nám nezdá dostatočne autentická, preto volíme nákupy popretkávané kávičkami a palacinkami. Nie sme typické mestské typy, preto sa presúvame radšej rýchlo do prímorského kempu. Na druhý pokus sa na nás usmeje Šťastena a sympatie šéfa kempu s názvom Camp Les Roseaux, ktorý nás „šuchne len tak do uličky“ na jednu noc, lebo je plný. Sme slušní, milí a páči sa nám tu, preto na druhú noc už len mávne rukou a my si užívame blízku piesočnatú pláž dlhšie. Už ani budenie kempovými ozajstnými somármi o 8:05 nám neprekáža.

8.7.-9.7. – len more, pobyt, kempingové varenie, umývanie riadu, siesta, testovanie typických plesňou ovinutých divne páchnucich salám, čítanie, hry, Miazgovci na cestách, internacionálne úsmevy a pozdravy podobajúce sa francúzskym zvukom…

9.7. Dobrú polovicu ostrova máme za sebou a pred sebou juh s perlou menom Bonifaccio. Záchytné parkovisko blízko centra ponúka hneď niekoľko riešení prehliadky mesta. Vyberáme si menší okruh plavbou, ktorá ponúka oboplávať mesto na skalnom brale a pozrieť si aj jeho morské okolie. Jaskyňa s otvorom k oblohe v tvare ostrova Korzika nám vyráža dych. Priezračné hlbiny plné húfov zvedavých a odvážnych rýb. Skalný útvar s názvom „Zrnko piesku“ (alebo „Zrnko soli“) je cieľom plavby a cestou naspäť pozorujeme cestičku schodov vrytú priamo do skaly pod mestom. Príjemný vánok počas plavby osvieži a dodá odvahu naobedovať sa priamo v prístave. Potom je však už horúčava neznesiteľná a po návšteve korkového obchodu odolávame naliehaniu hlavy rodiny, aby sme prešli aj mestskou bránou vyšliapaním asi tisícky schodov. Nakoniec pozbierame zvyšky odhodlania a … oplatilo sa. Kamenné dobové mesto s úzkymi uličkami nás chytá za srdce. A hlavne zmrzka osvieži a motivuje k ďalšiemu putovaniu.

Kemping Golfo di Sogno, ktorý nachádzame po pálivom dni, je ozaj za odmenu. Má 4**** a kúpeľne ako z dobrej rozprávky. More ideme otestovať ešte večer a v teplučkej vode sa odvážime kráčať ďalej a ďalej a ďalej od brehu. Presviedčame sa, že aj niekoľko desiatok metrov od brehu je nám voda ledva po pás, čo umožňuje dať deťom väčší pocit slobody a nám tiež :). Na večeru si dávame cestoviny s tuniakom a ako dezert pečieme palacinky. Večerný program je korzické vínko pri sviečkach pre dospelých a Miazgovci pre deti.

10.7. – Hlavný program dňa je plytké teplé more s nafukovacím člnom a objavením rozsiahlej planiny zaliatej vodou asi tak po členky, ktorá sa jemne zvažuje až ku kotviacim člnom. Tie si zospodu obzerajú húfy väčších rýb a my si obzeráme ich. Dokonca pri skalách objavujeme krevety naživo a obrovskú mušľu, ktorá ukrýva tajomný život. Chvíľu musíme výchovne pôsobiť na naše potomstvo s cieľom nechať jej útroby aj pre budúce generácie.

11.7. – Luxusný kemping z ľahkosťou opúšťame a smerujeme v ústrety neznámemu parkovaniu takmer „na divoko“ v blízkosti údajne jednej z najkrajších pláží sveta. Konštatujeme, že hodnotitelia asi len veľmi zbežne prebehli okolité ostrovy, lebo niekoľko veľmi podobných pláží sme na Sardínii sami zažili. Parkovacie miesto bezprostredne pri pláži Palombaggia (10 EUR/noc) v tieni borovíc (v cene máme hneď akupunktúru chodidiel z dlhých ihlíc) nás romanticky naladí a po večeri si dáme voľný program pri sviečkach… až do chvíle, keď deti hlásia z karavanu, že rozprávky už nefungujú. Postupne zisťujeme, že ani svetlo, ani voda, ani…nič. Tma. Miazgovci nám vybili batériu.

Našťastie, priateľ na telefóne – Henrich funguje spoľahlivo. Vytiahne nás zo šlamastiky zopár správne mierenými otázkami. Tie spracuje do pár zásadných pokynov, ktorými nám takmer ihneď zneškodní našu atmosféru pravého kempovania v tichu, tme a pri sviečkach. Svietime, hrejeme, tečieme, fungujeme, takže môžeme ísť pokojne spať (vďaka, Heňo!).
12.7. – Ráno sme medzi prvými na vychýrenej pláži Palombaggia a ešte raz si ju obzeráme dôkladne aj odo dna.

Do sýtosti vykúpaní oceňujeme presun na ďalšie miesto Korziky. Má to byť kemp pri mori, ale aby sme si ho zaslúžili, strihneme si to cez hory (smer Zonza). Tam v sebe objavujeme skôr náklonnosť k potulkám po prírode než po mestách. Neprekáža, že máme málo nafty, situácia je o to vzrušujúcejšia.

Na odľahlom nenápadnom mieste nachádzame prehistoricky vyzerajúce skalné útvary s možnosťou posedieť si na oblých tvaroch a zhodnotiť (tak žensky) životnú situáciu. Aj ozvena tu pekne funguje 🙂

Presun do vysnívaného kempu sa odohráva jazdou z kopca, takže hladina nafty má optimistickejší vzhľad. Pri prvej benzínke nám odľahne a pre istotu sa zastavujeme aj pri prvej vínnej pivnici pri ceste a nakupujeme darčeky pre rodinu a pre večerné psychické vyrovnanie.

Camp**** Le Campoloro – Cervione nás privíta jediným voľným miestom takmer pri vchode, ale neváhame, lebo recepčný sa zmienil, že občas u nich vidieť aj delfíny (skvelý marketingový ťah). Korkové duby a ďalšie kríky vytvárajú aj tak dostatok súkromia pre každého kempera a občas poskytnú útočisko aj ježkom.
13.7. – Camp**** Le Campoloro – Cervione nám ponúka bazény, tobogány, animácie, piesočnatú pláž, priezračné more, plážové drinky a po večeri prechádzku po brehu mora.
Bojíme sa aj klipkať očami, len aby sme tie delfíny zbadali vyskakovať nad hladinu pri večernom súmraku. Jediné, čo sme zazreli, boli blesky presvitajúce z bielych oblakov nad morom. Na tmavnúcej oblohe je to efektné možno ešte viac než delfíny.

14.7. – Spravidla máme po 2 týždňoch dovolenkovania vo vzájomnej bezprostrednej blízkosti dosť, preto nečakáme dlhšie a zamávame krásnej Korzike už z trajektu (tentoraz Moby Vincent– 153,-EUR). Aj plavba sama o sebe má svoju neopakovateľnú atmosféru a my ju zbožňujeme.
Na to, že sme nemali žiadny časový plán ani harmonogram trasy a wifi sa mihlo asi len dvakrát v našej blízkosti, tých pár knižných sprievodcov v slovenčine, češtine a nemčine nám pomohlo prežiť krásnu dovolenku.

15.7. – cesta domov je tak túžobne očakávaná, že opäť historickým skvostom Talianska len mávame cez okienko, že možno nabudúce sa zastavíme :). Ďalšie zážitky na ceste domov sú spojené už len s jedením a používaním WC na odpočívadlách a benzínkach, kde nám nekompatibilita jazykov napríklad s upratovačkou, zabezpečila aj vstup zadarmo :).
Presvedčili sme sa, že je oveľa lepšie zažiť spoločné rozhovory, spoločné raňajky, spoločné stolovanie, spoločné výlety, spoločné zážitky príjemné, krásne, vzrušujúce alebo aj ohyzdne nechutné,…ale spolu. Spolu s rodinou alebo spolu s priateľmi. Pretože potom po prázdninách alebo po dovolenke alebo niekedy pri večeri alebo po rokoch si vieme spomenúť a možno len naznačiť tomu blízkemu: „Pamätáš, keď sme boli vtedy s karavanom …“ a ten druhý alebo tí ostatní budú presne vedieť ako to bolo a spolu sa na tom pobavíme aj bez slov, len so spoločným smiechom.

Ak zážitky rozprávame kamošom v triede alebo na dvore alebo na tréningu, či v práci, poslucháči majú tendenciu púšťať to jedným uchom dnu a druhým von. Zdieľať zážitky je fajn, ale neporovnateľne lepšie je ich spolu-zažívať. V karavane je na to ideálne prostredie, kde od momentu odomknutia dvier, začíname písať spoločné zážitky. (Ako sa tati zoznamoval s fungovaním karavanu a jeho zdrojmi plynu, elektriny, bezpečnosti, vody, odpadu, nádržami, displejmi, ovládačmi,… Ako sme sa my zatiaľ dohadovali, kde bude Nutella, karty, kde dáme farbičky, zošity a vtipné časopisy, kde si vyložíme počas jazdy nohy, prípadne pri ktorom okne budeme sedieť…. Ako mamka zbalila loďku, ale zabudla veslá; ako zbalila ping-pongové rakety ale loptičky nie;…A ako…

Na budúci rok ideme zas!
MyMiščíky